Romana Schlesinger: Nerobme z hororov rozprávky

Pôvodne som chcela napísať rozprávku. Zaobaliť tento príbeh vtipne a odľahčujúco spleťou eufemizmov a metafor. Pozmeniť mená a vymyslieť im zábavné ekvivalenty, presunúť dej o sto rokov dozadu a na iné miesto. Vyrovnať sa s istým druhom diskriminácie grandióznou okľukou, aby sa aj vlk nažral, aj koza ostala celá.

No napriek tomu, pravda je celkom iná...

Pred troma týždňami som sa rozhodla zmeniť tému svojej bakalárskej práce. Naivne som sa domnievala, že jedným z cieľov univerzitného prostredia, je podporiť kreativitu jej študentiek a študentov a zároveň otvoriť priestor ich individuálnemu rastu v akejkoľvek tematike a oblasti, ktorá sa dotýka študovaného odboru.

Gestorka našej katedry sa prísne zamračila a rýchlo zamrkala: „Lesbické a gejské periodiká na Slovensku? Slečna, hľadajte si novú školiteľku. Ja som totiž rodinne založená,“

Odpoveď mi na okamih vyrazila dych a do očí sa mi nahrnuli takmer neviditeľné slzy. Snažila som sa zachovať si aké také dekórum. Vyšla som na chodbu a stretla zástupkyňu katedry. „Lesbické a gejské periodiká? Určite to môže byť zaujímavá téma, no zdá sa mi príliš vulgárna,“

Aj táto odpoveď ma zaskočila. Plač som už nedokázala kontrolovať a vydala sa na ústup. Do tretice všetko dobré,- do rany mi vpadol vedúci katedry. Priateľsky ma pozval do svojho kabinetu.

„Lesbické a gejské periodiká na Slovensku? Nie som si istý. Nechcete to nazvať „Periodiká pre ľudí s alternatívnou sexuálnou orientáciou?“

Táto odpoveď ma už definitívne odzbrojila. Z troch vyššie uvedených premís som dospela k jasnému záveru- Nie som rodinne založená. Som lesba, teda vulgárna. No nakoniec to nie je až také stratené, pretože mám údajne aj inú alternatívu.
V 21. storočí sa ako študentka v demokratickej krajine dozvedám, že univerzitná inštitúcia síce podporuje moju kreativitu a individualitu, no len pokiaľ neohrozujem rodinné hodnoty, nie som vulgárna a nevolím zlé a skazené alternatívy.

Prečo som teda chcela napísať kde bolo tam bolo, keď sa to stalo tu, na Slovensku a pred troma týždňami? Prečo som skoro napísala bola raz jedna kráľovná, keď to je vlastne vysokoškolská pedagogička hrdiaca sa titulom mimoriadna profesorka? A na záver, prečo by som radšej napísala, že dotyčná panovníčka s milým úsmevom odmietla návrh istej poddanej vypracovať štúdiu o listinách teplých občanov a občaniek, keď v jej pohľade nebol ani náznak empatie a téma mojej bakalárskej práce bola zosmiešnená a zavrhnutá?

Freud tento proces nazval obrannými, protifrustračnými mechanizmami. Prebiehajú v našom vedomí takmer stále a ich primárnou funkciou je zachovávanie psychickej pohody a rovnováhy, ktoré sa utvárajú okolo nášho ega. Človek s pocitmi zlyhania je človek vnútorne dezorganizovaný. Preto zrejme tá rozprávka. Obranná reakcia rovnajúca sa prostému úniku. A čo to má celé dočinenia s diskrimináciou?

Ako uvádzajú Paula Jójart a Marianna Šipošová v Správe o diskriminácii lesbických žien, gejov, bisexuálok a bisexuálov na Slovensku: „Treba podotknúť, že ako príslušníci každej diskriminovanej menšiny, aj príslušníci a príslušníčky LGB menšiny sa postupne stávajú voči homofóbnemu a diskriminujúcemu správaniu necitliví, či už v dôsledku určitých psychických obranných mechanizmov, alebo v dôsledku internalizovanej homofóbie. V dôsledku toho existuje tendencia podhodnocovať skutočný rozsah a intenzitu diskriminačných zážitkov.“

A tak som sa rozhodla. Dosť bolo obranných mechanizmov, nech sú akokoľvek nápomocné mojej, či inej psychike. A dosť bolo aj skresľovania, zjemňovania a zľahčovania dejov, faktov a výrokov, ktoré sa na naše hlavy denno denne valia z úst politikov a političiek, verejných činiteľov, policajtiek a policajtov a ktoré evidentne nemajú žiadne zábrany predrať sa aj na akademickú pôdu najstaršej univerzity na Slovensku. Konečne, až pri písaní týchto riadkov, lomcuje mnou ten istý hnev, ako v deň keď sa všetko zomlelo. Konečne, až teraz chápem podstatu a zmysel inverzie, pri ktorej sa z obete stáva vinník, či vinníčka.

Veď sa to skoro stalo aj mne...

Autorka textu pokračovala v diskusii s členmi katedry a téma ani názov bakalárskej práce neboli nakoniec pozmenené. Autorka je študentka VŠ a lesba, ktorá miluje svoju rodinu a raz by chcela jednu sama založiť, v spoločnosti vulgarizmy používa opatrne a striedmo a v otázke alternatívnej sexuálnej orientácie nevidí pre seba žiadne iné alternatívy.