Miroslav Kusý: Aj v tej najdemokratickejšej spoločnosti sú nevyhnutné občianske záujmy a tlaky, aby sa niečo dosiahlo

Nasledujúci rozhovor je súčasťou série rozhovorov s osobnosťami slovenského verejného života, ktoré sú svojimi aktivitami a názormi späté s témou (anti)diskriminácie. Rozhovory realizoval Inštitút pre verejné otázky v rámci projektu Na ceste k rovnosti s finančnou podporou programu Progress Európskeho spoločenstva a Úradu vlády SR.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s témami ľudských práv a diskriminácie, kedy ste prvýkrát pocítili, že je dôležité sa touto témou zaoberať?

Celkom dobre sa na to pamätám. Bol to rok 1968, kedy som sa k tejto otázke dostal, i keď len okrajovo. Vtedy vznikla aj Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv. Bola to mimovládna organizácia, zrejme išlo o reakciu na dianie vo svete. Registroval som, že táto problematika existuje, ale myslel som si, že je mimo mňa, že je to záležitosť pre niekoho úplne iného. Intenzívne som sa touto témou začal zaoberať až v čase Charty ´77. Podpísal som Chartu, ktorá reagovala na záverečný akt z Helsínk, a keďže sme chceli mať Chartu dobre zdôvodnenú, bolo potrebné si to naštudovať a všímať si reakcie zahraničia na Helsinki. Samozrejme, vtedy to bolo dosť obtiažne, pretože tu bola informačná blokáda. Náš zámer v Charte bol tlačiť stranu a vládu, aby plnili svoje záväzky z Helsínk a z dvoch ďalších medzinárodných dokumentov o ľudských právach, ktoré boli v tom čase prijaté, čiže Medzinárodný dohovor o občianskych a ľudských právach a o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V rámci Charty sme vlastne tlačili na vládu a na stranu, aby to, čo podpísala, aj plnila. Vedeli sme síce, že pre komunistickú moc je to nesplniteľná úloha, ale tým, že to podpísala, bolo potrebné to vyžadovať. A žiadali sme aj od medzinárodných organizácií, aby od komunistických vlád vyžadovali plnenie podpísaných záväzkov. V tom čase sa po svete zakladali aj Helsinské výbory. Dovtedy totiž bola prax taká, že sa uzavreli medzinárodné dohovory, ale ani Američania nemali extra snahu rozvíriť túto otázku. Aj Helsinský záverečný akt dáva prioritu odzbrojovacím dokumentom a až v druhom či treťom balíku sú ľudské práva. Podarilo sa nám však dosiahnuť zmenu priorít. Čiže Charta´77 bola pre mňa podnetom k tomu, aby som sa začal zaoberať ľudskými právami. Začal som na túto tému písať aj prvé články, také tie chartistické samizdaty. Pôvodne som si tiež myslel, že Charta je dobrý nástroj, dobrá politická taktika ako tlačiť na komunistické režimy, aby plnili svoje politické záväzky. A my sme ich tým tlačili k múru, aby si to uvedomovali, a aby vedeli, že je to pre nich nesplniteľné. Po odchode Pavla Kohouta (nedovolili mu vrátiť sa z Viedne, kde režíroval svoju hru) sa však v Charte zmenila atmosféra. Žezlo prevzal Václav Havel a pre skupinu okolo neho hral oveľa dôležitejšiu úlohu morálny apel. A vtedy som si uvedomil - možno to teraz bude znieť pateticky, ale je to tak - že to nie je len politická taktika, ale záväzok na celý život. Že nejde iba o to, ako bojovať s komunistickým režimom, ale o to, ako zostať občanom, ktorý si stojí za svojimi občianskymi a politickými právami voči každému režimu. Že je to aktuálne nepretržite, nielen v situácii, v ktorej sme vtedy žili.

Do akej miery sa Charte´77 podarilo tú myšlienku rozšíriť do spoločnosti? Čo boli hlavné prekážky, prečo sa to nepodarilo? Samozrejme, že režim samotný, ale mohli by ste to popísať detailnejšie?

Obrovskú úlohu v tom zohrával Výbor pre nespravodlivo stíhaných, ktorý začal zhromažďovať údaje o všetkých ľuďoch, ktorí boli najprv v súvislosti s Chartou, ale neskôr aj mimo nej - za náboženské presvedčenie, za nejaké aktivity, jednoducho, za prejavenie vlastného názoru - nejakým spôsobom perzekvovaní. Charta sa vlastne začala angažovaním sa v procese s hudobnou skupinou Plastic People of the Universe, ktorá nemala s ľudskými právami ani s politikou nič spoločné. Boli to mladí ľudia, ktorí si chceli hrať svoju hudbu. Mimochodom, mojim ušiam dodnes neznie vábivo (smiech). Viacerí z chartistov sme sa však zhodli, že majú právo na vyjadrenie vlastného názoru, v tomto prípade názoru hudobného. Čiže oni režim žiadnym spôsobom neohrozovali. V podstate išlo o to, že hrali hudbu, ktorá nebola schválená, nehrali vo zväzáckych zariadeniach a nehrali hudbu, ktorú by režim schvaľoval a to režim pociťoval ako ujmu, ako prekročenie právomocí. Charta vlastne vznikla aj ako reakcia na tento proces. Zakladatelia na ten proces išli a povedali si, že to tak nemôžu nechať. To bol prvý impulz a neskôr vznikol Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, ktorý začal zhromažďovať a zverejňovať fakty o perzekúciách. Prostredníctvom samizdatov a vysielania Slobodnej Európy. Cez samizdaty to nemalo nejaký široký dosah, ale kampaň, ktorú proti Charte robili komunisti, ju dostala do povedomia celého národa. Keby sme to mali robiť len vlastnými prostriedkami, tak to asi nedokážeme. Fakt, že v každej dedine sa muselo hlasovať proti Charte a za antichartu bez toho, aby sa Charta mohla prečítať, jej urobil veľkú „reklamu“.
Mňa vtedy vyhodili z univerzitnej knižnice. Zažaloval som knižnicu, že ma vyhodili preto, lebo som vraj „poburoval“ osadenstvo knižnice tým, že som podpísal Chartu. Tak som si dal na súde ako svedkyňu predvolať predsedníčku ROH , ktorá potvrdila, že nikto nevedel, že som podpísal Chartu. Samozrejme, to sa dalo šíriť len ústnym podaním. Slobodná Európa to síce vysielala, ale v Bratislave bola vtedy tvrdo rušená a nebolo možné ju počúvať.

Ešte jedna otázka k tomuto obdobiu. Byť bojovníkom za ľudské práva alebo zástancom ľudských práv si vyžadovalo obrovskú občiansku odvahu a ochotu vziať na seba veľkú mieru rizika a uvedomenie si možných dopadov. Ako ste to niesli? Ako to znášala Vaša rodina? Pýtam sa aj preto, že pre ľudí, ktorí sa narodili po roku 1989, je občianska odvaha niečo ťažko predstaviteľné.

Ja som patril do druhej skupiny signatárov, hneď po prvej, ktorá bola čisto pražská. Nevedeli sme, do čoho ideme. Vedeli sme, že to vyvolá nepriaznivú odozvu režimu, ale pravdu povediac sme nevedeli, aká tá reakcia bude. Takže oveľa väčšiu odvahu museli prejaviť tí, ktorí išli po nás, pretože oni už vedeli, do čoho idú. Každý signatár totiž dal k dispozícii svoje meno a adresu vláde, a tým aj štátnej bezpečnosti. Tá hneď na druhý deň začala toho človeka prenasledovať, vypočúvať, robiť domové prehliadky a podobne. V prvom období som bol v Bratislave sám. Keby som vedel, že som jediný, kto podpísal, ťažko povedať, či by som mal odvahu do toho ísť. Ale myslel som, že nás bude viac. Podpísal to síce aj Jano Mlynárik a Dominik Tatarka, ale tí vtedy žili v Prahe. Podpísali to teda v pražskej skupine, ktorá bola väčšia, predsa len to už bolo nejaké spoločenstvo, ktoré sa vzájomne podporovalo. Ale tu sa stalo, že Milan Šimečka, ktorý bol chartista non plus ultra, to z rodinných dôvodov nemohol podpísať. Kalina sa vtedy chystal na odchod a nechcel to komplikovať. Neskôr sa ukázalo, že podpísanie Charty by bol „urýchľovač“. Aj mne hovorili: „Pán Kusý, keď sa vám tu nepáči, vysťahujte sa, do dvoch týždňov to máte vybavené.“ Inak to trvalo roky, kým sa človek mohol vysťahovať. Mne to ponúkali do dvoch týždňov, ale ja som sa vtedy ako správny Slovák zaťal. Povedal som si, keď vám tak záleží na tom, aby som odišiel, tak tu ostanem. A im som povedal, keď vy odídete, bude sa mi tu páčiť. No keď už človek bol v tom kolotoči, stál pred dilemou či odvolať, alebo si stáť na svojom. Boli ľudia, čo odvolali, a ja doteraz nikomu nevyčítam, ak to urobil. Lebo každý sme iný, pod iným tlakom okolností. Ale ľudí, ktorí odvolali svoj podpis pod tlakom režimu, bolo veľmi málo. Mne bola veľko oporou manželka, ktorá mi nikdy nevyčítala, že som dostal rodinu do ťažkostí a stála po celý čas pri mne.

Ako sa vyvíjal váš záujem o problematiku ľudských práv po roku 1989?

Na Slovensku to bola terra inkognita. Až na pár výnimiek boli tieto témy tabuizované. Po roku 1989 sem začali prichádzať aktivisti z rôznych mimovládiek zo západu, prišli aj ku mne na katedru politológie. Tu som potom ako prvý zakladal UNESCO centrum pre výchovu k ľudským právam. Bolo to vlastne prvé takéto stredisko na svete. Na jeho otvorenie dokonca prišiel vtedajší generálny tajomník UNESCO. Dnes je takých centier vo svete okolo 150.

Asi to bol vtedy silný pocit, keď začínali tému ľudských práv „dostávať“ do spoločnosti. Ako ste to vnímali? Ak ste vôbec mali čas na reflexiu?

V tom čase som sa začal orientovať na ľudské práva aj profesionálne. Zakladal som aj katedru politológie a spomínané UNESCO centrum vzniklo o rok neskôr. Pôvodne som sa vo filozofii venoval gnozeológii, teórii poznania, čo bola najmenej ideologická oblasť marxistickej filozofie. Bola to aj téma diplomovej práce na Karlovej univerzite. Moja profesionálna dráha sa však vyvinula inak. Musel som odísť z univerzity a živiť sa ako robotník. Po roku 1989 som zistil, že mám 20-ročnú pauzu v gnozeológii a že by bolo ťažké nadviazať. Keďže som sa v rámci Charty orientoval na problematiku ľudských práv a veľa som o tom písal, bola mi táto orientácia najbližšia. Na katedre som zaviedol aj kurzy ľudských práv - dvojsemestrálku teórie a dejín ľudských práv. Otvoril som tie kurzy, ale sám som sa v tom musel ešte vzdelávať. Keď to bolo možné, pozýval som aj ľudí zvonku. Mimochodom, práve ja som presvedčil Martina Bútoru, aby do každoročnej Súhrnnej správy o stave spoločnosti zahrnul aj kapitolu o ľudských právach.

Môžete nám niečo povedať aj o Slovenskom helsinskom výbore, ktorý ste tiež zakladali?

Pôvodne sme vlastne ešte za komunizmu založili Československý helsinský výbor. Bol ilegálny. Čoskoro sme však prišli k záveru, že slovenská problematika je špecifická, že tu potrebujeme vlastnú organizáciu, ktorá sa bude venovať špecificky slovenským problémom, ako napríklad mečiarizmus. Z čisto pragmatických dôvodov sme Československý helsinský výbor rozdelili na český a slovenský. Neviedli k tomu žiadne nacionalistické spory. S Milanom Šimečkom sme sa vtedy dohodli, že to prevezme Julo Strinka, ktorý bol po revolúcii riaditeľom Filozofického ústavu SAV. Keď zomrel, prevzal som to po ňom. Bolo to búrlivé obdobie zakladania nového slovenského štátu a ľudia ako Hana Ponická (a tiež Julo Strinka) boli vtedy presvedčení, že štátu treba pomáhať. Otázka bola v tom, čo je pomoc. Či je tu výbor na to, aby chyby a prešľapy vlády zakrýval, alebo na to, aby na ne poukazoval. My sme tvrdili, že je potrebné tvrdo sledovať všetky prešľapy a upozorňovať na ne, burcovať verejnosť. A tak som sa dostal do sporu s Hanou Ponickou, ktorá mi vykričala: „Miro, ty nie si náš! Ty nepatríš k nám. S veľkým N. My Slováci si musíme pomáhať.“ Aj tam vznikla roztržka, ktorá sa tiahne v slovenskej spoločnosti v mnohých oblastiach. Orientácia Slovenského helsinského výboru bola veľmi dôležitá v období mečiarizmu. A bolo by to dôležité aj teraz, ale Slovenský helsinský výbor stagnuje. Ja som sa predsedníctva zriekol pred tromi-štyrmi rokmi, prevzal to Lajos Grendel, ktorý to však celé nechal zaspať. Dnes je Slovenský helsinský výbor vlastne nefunkčný.

Posuňme sa k zhodnoteniu súčasnej situácie. Ako by ste hodnotili dodržiavanie ľudských práv tu a teraz? Je záujem o túto tému? Ako to vidíte vy?

Po vstupe do Európskej únie nastal obrovský útlm. Politici si myslia, že už sa nemusíme pretvarovať. Vstupné „hrátky“, aká sme demokracia, akí sme zaujatí pre ľudské práva, už máme za sebou. Politici túto tému ignorujú úplne. A to nielen vládni, ale všetci. Problém s tým bol aj za Dzurindu. Bol som jeho poradcom pre ľudské práva a menšiny a viem, ako to išlo dole vodou. Teraz je situácia ešte horšia, vidíme všeobecný nezáujem o tieto problémy ako o niečo, čo je už zastarané. A žiaľ, ten flegmatizmus nie je len slovenská záležitosť, je to širšie. Medzinárodné inštitúcie, organizácie pre ľudské práva, nepracujú, Medzinárodná helsinská federácia je nefunkčná. A nepočuť ani o ďalších organizáciách. Formálne funguje UNESCO, jeho oddelenie pre ľudské práva, ale už sa ani nestretávame. Kedysi sme mávali každoročne stretnutia katedier UNESCO, na ktorých sa vytýčili hlavné problémy a diskutovalo sa. Teraz už nie sú ani tie, každý sa hrá na vlastnom piesočku.

Čomu to pripisujete na medzinárodnej a európskej úrovni? U nás je to jasné: už sme v únii a nemusíme sa teda pretvarovať, plniť kritériá na vstup. Ale čím je to spôsobené všeobecnejšie, na medzinárodnej úrovni?

V rámci únie už v súčasnosti neexistujú klasické problémy ako porušovanie občianskych či politických práv. To už máme skutočne za sebou. Dokonca ani Mečiar sa neodvážil prekročiť istú hranicu, aj keď sme ešte neboli v Únii. Toto máme síce za sebou, ale objavujú sa problémy nového typu, ktoré sa už nereflektujú takým spôsobom, ako v minulosti, keď sa vyvolali silné občianske hnutia za občianske a politické práva. Ešte sa berie do úvahy Čína a Kuba, ale tam to končí. A pritom je tu celý rad problémov. Kým sme boli kandidátska krajina, boli tu kodanské kritériá, ktoré sme museli plniť aj v oblasti ľudských práv. Ostatné nám nechala únia vo vlastnej réžii, napríklad problematiku detí, detských práv alebo práv žien. A to tu aj zostalo. Mimovládne organizácie, ktoré sa týmto témam venujú, robia čo môžu, ale bez nejakého záujmu štátnych orgánov a verejnosti. Povedzme, že ženy majú nejaký výbor pri Lacovi Nagyovi, ale nepočuť o ňom. Menšinové práva, tam je celý rad problémov, ktoré signalizujú, že s tým treba niečo robiť. Pritom slovenská spoločnosť je presvedčená, že tam už netreba ďalej nič podnikať. Aj „hlášky“, ktoré sa objavujú v médiách, prechádzajú bez povšimnutia. Napríklad minister Maďarič povie, že by sa na verejnosti nemala ozývať maďarčina. Veď to je nehorázne vyjadrenie! Pred desiatimi rokmi by to vyvolalo obrovskú vlnu pobúrenia. Dnes sa to zaregistruje len ako kuriozita. A tým to končí. Alebo ako sa vyjadruje Slota. Podľa mňa je problémom verejnosť. Ak verejnosť reaguje pobúrene, aj politik si dá pozor. Ak by verejnosť pobúrene reagovala na Slotu, tak sa neodváži s takýmito vyhláseniami vystúpiť. Ale keď to verejnosť pobavene berie na vedomie, tak si trúfa. A nielen Slota. Čítal som, že medzi mladými ľuďmi sa objavujú xenofóbne názory. Ale to je odraz toho, že všetko je povolené. Keď to môže odznieť z televíznej obrazovky alebo v parlamente, prečo by sme sa aj my nemohli takto vyjadrovať. A v širšom kontexte to súvisí aj s celým konzumným spôsobom života, prioritu majú iné otázky.

Z našich výskumov vieme, že ľudia nemajú jasno v pojmoch ako ľudské práva a diskriminácia, nevedia, ktoré práva sa ich týkajú. V čom vidíte príčinu? Môže to súvisieť aj s nedostatočným vzdelávaním k ľudským právam?

Vzdelávanie k ľudským právam patrí k najslabším. Stále nie je na školách zafixované tak, aby išlo o trvalú súčasť rozvrhu. Vidíme to aj na Olympiáde ľudských práv. Tí, ktorí sa prihlásia a prejdú kurzami, tí majú skvelú úroveň. Ale keď nám referujú o tom, ako je to u nich na školách, dozviem sa, že všetko závisí od toho, či sa na škole nájde nejaký dobrovoľník ochotný venovať sa tejto otázke popri svojich bežných povinnostiach.

Je to napríklad v Česku, Poľsku a Maďarsku o niečo lepšie?

V Česku existujú organizácie, ktoré robia v tejto oblasti skvelú prácu, napríklad Člověk v tísni alebo Ľudia proti rasizmu. Robia projekty v Afganistane alebo na Kube. V jednotlivých oblastiach sa nájdu špičkové výkony, ale celková úroveň je nevyvážená. Preto treba kriticky hodnotiť aj vzdelávanie, chýba všeobecný základ. Ak sa nájde jednotlivec, ktorého to zaujme a ide do toho, je to skôr výnimka. Výchova k ľudským právam by mala byť zakotvená v osnovách, inak to nemá šancu na úspech.

Pozrime sa teraz na problém ľudských práv ešte inak. Čo sa nám od roku 1989 podarilo dosiahnuť? Čo vy hodnotíte ako pozitívum?

Určite sme urobili obrovský pokrok. Občianske slobody, občianske a politické práva sú zakotvené a už niet pochybností, že sa musia dodržiavať. Žiaden režim si na to netrúfne siahnuť. Ani u Fica sa netreba obávať, že by v tomto smere nejako priamo atakoval. Je však celý rad iných možností. Nebezpečenstvo je aj v tom, že sa tomu nevenuje pozornosť. Ako som už povedal, počas Charty som ľudské práva pochopil ako úlohu na celý život. Keďže občianske postoje sú pre občana aj určitou záťažou, je pohodlnejšie sa stiahnuť a nevŕtať. A vôbec nezáleží na type režimu. Za komunistického režimu to bolo chúlostivejšie, nebezpečnejšie. Ale teraz je to to isté, pretože keď sa mám ohlásiť proti svojmu šéfovi, je to nepríjemné a môžem sa dostať do problémov. Chartistická výzva je práve v tom, aby občiansky postoj bol trvalou súčasťou nášho života. A k tomu by mala smerovať aj výchova k ľudským právam. Nejde o to, aby sa človek naučil naspamäť Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ale o to, aby zaujímal občianske postoje, ktoré sa týkajú základných ľudských slobôd. Lebo občiansky postoj znamená aj to, že ja mám len také práva, ktoré som schopný si udržať, za ktoré som schopný sa zasadiť. Keď sa za ne nezasadzujem, mám ich len teoreticky a nevyužívam ich, tak v tom prípade sú to len mŕtve záležitosti. Ja ako učiteľ vidím hlavnú cestu vo vzdelávaní k ľudským právam. Je to však ohromne dlhodobá záležitosť.

Čo by sa malo robiť, aby sme sa v budúcnosti pohli vpred? V čom vidíte slabé a silné stránky? Alebo inak, čo robiť na Slovensku?

Spomínal som niektoré organizácie, ktoré sa venujú konkrétnym problémom. Tie sú veľmi dobré. V tomto už máme na Slovensku profesionálov. Dôležité je tiež občianske povedomie. V tomto smere je dôležitá výchova. Samozrejme, nielen školská výchova, ale aj politická kultúra, vytvorenie určitej politickej kultúry. Treba vyžadovať od politikov, aby ju dodržiavali. A to politik môže robiť iba pod tlakom.
Dôležité je tiež to, ako verejné vzory vplývajú na verejnú mienku. Uvediem jeden príklad. V Plus 7 dní vychádzajú vyjadrenia verejne známych osobností na aktuálnu tému. Raz tam bola otázka, či v našej spoločnosti existuje rasová diskriminácia. Bolo to v dobe, keď upálili Sendreja, toho mladého Róma. A všetkých desať ľudí v tejto ankete odpovedalo, že nie; niektorí si z toho robili srandu. Je dobré, že máme osobnosť, ktorá vystupuje ako ochrankyňa zvierat, herečku Kamila Magálovú. Nemáme však žiadnu slovenskú osobnosť, ktorá by sa vehementne verejne vyjadrovala za práva Rómov. Pretože zďaleka nie je také účinné, keď práva Rómov obhajuje Róm. Otázky práv menšín nestačí pertraktovať len medzi sebou v uzavretých skupinách. Treba ich prezentovať aj verejne. Je strašne dôležité, aby verejnosť videla takéto vzory. Česi napríklad majú rómskeho moderátora v televízii...

Aj STV má teraz rómskeho redaktora...

Áno, a myslím si, že takéto kroky môžu menšiny dostať do širšieho povedomia ako normálnu záležitosť. Ak Róm vystupuje ako plnohodnotná osobnosť v televízii, ale aj v iných oblastiach verejného života, stane sa rovnocenný aj v iných oblastiach.

Ešte by som sa špeciálne chcela dotknúť otázky diskriminácie. V roku 2004 sme prijali antidiskriminačný zákon. Ako vidíte jeho napĺňanie a uplatňovanie v praxi?

Aj v legislatíve máme v niektorých oblastiach doteraz veľké medzery. Dokonca nám Ústavný súd do tohto zákona negatívne zasiahol. Dodnes napríklad nebol prijatý ani riadny zákon o menšinách. Za komunistov ten zákon existoval a ešte v starej SNR bolo prijaté rozhodnutie, že treba pripraviť novú podobu menšinového zákona. Nestalo sa tak, takže nemáme dokonca ani úradne vymenované menšiny žijúce na Slovensku. Nemáme napríklad taxatívne vymenované základné práva menšín tak, aby sa bolo o čo oprieť. Keď Maďari o niečo žiadajú, musia postupovať salámovou metódou: niečo sa uberie, niečo sa pridá. Neexistuje však norma, ktorej sa dá pridržať, robí sa to podľa politických tlakov. Keď sú silné politické tlaky zo strany Maďarov alebo zo strany európskych inštitúcií, tak sa niečo urobí. A keď sú silné tlaky povedzme zo strany SNS, tak sa niečo pritvrdí. To je neudržateľný stav. Musíme mať stanovenú normu, čo sú menšinové práva, na čo majú národnostné menšiny právo. Od toho sa potom môžu odvíjať aj nové požiadavky. A na tom môže stavať aj vláda, ktorá potom povie, že toto je v nejakej podobe zafixované v zákone. Podobne by mali byť upravené aj iné oblasti. Robí sa to pre oblasť práv pacientov, pre oblasť detských práv, kde je potrebné mať stanovené, povedzme, práva žiaka a študenta. Právam pacientov sa venovala Alexandra Bražinová, moja dcéra. Keď pracovala na ministerstve zdravotníctva, podarilo sa v tvrdom tlaku presadiť aj proti Zajacovi kódex pacientov. Bol vtedy prijatý s tým, že ide o prechodný stupeň k zákonu. Ale odvtedy sa o tom už vôbec nehovorí. Zapadlo to a nikto ani nepípne. To sú veci, kde je potrebné urobiť aj legislatívny základ. A potom, samozrejme, treba mať isté orgány, ktoré budú dohliadať na dodržiavanie. Ak zákon ostane visieť vo vzduchu iba ako nejaký legislatívny akt a nikto nekontroluje jeho dodržiavanie, tak je to mŕtva záležitosť. Na druhej strane je tiež potrebné posilniť povedomie verejnosti. V prípade jednotlivých druhov chorôb sa napríklad niektoré skupiny angažujú. Keď majú rodičia deti s diabetom, tak sa združia. Okolnosti ich donútili, aby sa združili a začali tlačiť, aby pre svoje deti niečo vydobyli. No a to je nevyhnutné aj v tej najdemokratickejšej spoločnosti. Musia existovať občianske záujmy a tlaky, aby sa niečo dosiahlo. Lebo to nikdy nepríde z parlamentu samé od seba, len z milosti poslancov.

Ďakujeme za rozhovor.

Zhovárala sa Oľga Gyárfášová a Martina Sekulová
September 2008

Prof. Miroslav Kusý, PhD. vyštudoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (1954). Od roku 1957 pôsobil na Katedre dejín filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiFUK) v Bratislave, kde v roku 1967 získal hodnosť univerzitného profesora filozofie. Pre kritickú politickú angažovanosť v období „odmäku“ (1964 - 1968) bol v procese „normalizácie“ z univerzity vyhodený. Pracoval ako dokumentarista a robotník. Ako signatár Charty 77 bol viackrát väznený, naposledy ako člen tzv. Bratislavskej päťky. Po Novembri 1989 sa stal podpredsedom Koordinačného výboru VPN, členom prvej ponovembrovej vlády ČSSR. Pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, slovenský kancelár prezidenta ČSFR a člen Predsedníctva SNR. Zároveň bol prvým slobodne zvoleným rektorom UK (1990) a zakladateľom katedry politológie FiFUK. V súčasnosti stojí na čele univerzitného UNESCO - centra pre výchovu k ľudským právam, ktoré sám založil. Podieľal sa aj na vzniku Československého výboru Európskej kultúrnej nadácie, Nadácie Milana Šimečku a Slovenského helsinského výboru. Je autorom šestnástich monografií, mnohých odborných štúdií a rozsiahlej politickej publicistiky, zameraných na problematiku ľudských práv a menšín.