Nezamestnaná

Po upršanom víkende Ivan prechádzal sklenenými dverami po chodbe do svojej kancelárie. Ľudia sem za ním prichádzajú po radu. Aj dnes už od rána je ich tu dosť.
Tiché klopanie prerušilo Ivanove myšlienky.
"Ďalej,"- ozval sa.
Kľučka na dverách sa pohla a za nimi vchádzala mladá dáma v tmavom kabáte. Ranné svetlo šíriace sa v miestnosti osvetlilo jej štíhlu postavu. Nečakala na vyzvanie, ale hneď si sadla na stoličku.
"Hľadám si prácu."- rozpačito rozhodila rukami. "Všade mi len sľubujú. Vydržte ešte mesiac."
Pomaly vyberá z kabelky prehnutý biely papier.
"Nemôžem sa zamestnať. Aj tu mi písali, že nemajú pre mňa miesto. Neviem synovi vysvetliť, prečo mu nemôžem kúpiť nové tenisky."- na chvíľu preruší svoj monológ a trasľavými rukami vyťahuje z vrecka kabáta akúsi pokrkvanú vreckovku. Prikladá ju
k svojim zvlhnutým očiam.
"Kde ste pracovala ?"- preruší ju Ivan profesionálnou otázkou.
Mladá žienka sa spýtavo na neho zahľadí: Akoby nerozumela otázke.
"Jaj, prepáčte,"- ozve sa po chvíľke - "trochu ste ma prekvapil. Viete, ja si hľadám prácu a Vy na mňa, že kde som pracovala ? Pchchch !"- pohrdlivým tónom reaguje."Ako sa môžete tak pýtať ? Ja si potrebujem nájsť prácu," - rozhorčene máva rukami pred Viktorovými očami.
"Vy,...vy mi chcete pomôcť ? Ja keď pomáham ľuďom, tak im pomáham. Aj včera mi zazvonila kamarátka. Bola veľmi opustená, tak som ju vzala na noc. A čo myslíte, ako sa mi odvďačila ?" - prenikavým pohľadom pozrela na Ivana.
"Ráno ostala po nej prázdna posteľ. Tak sa mi odvďačila."
"Pani, pýtal som sa, kde ste pracovala ?" - zvýšil Ivan tón svojho hlasu.
Mladá dáma hľadela na neho a pokračovala.
"Viete v jeden pekný májový večer som bola s kolegyňou na diskotéke. Po polnoci sa mi zažiadalo odísť. Pokojne som vykročila do tichej, mesiacom ožiarenej noci. Blížila som sa k parčíku, keď tu zrazu z jeho tmavých útrob vyskočila akási tmavá postava. Nestačila som ani vykríknuť, ústa mi prikryla mužská dlaň. Pevné zovretie ma pritlačilo k zemi. Na tvári som cítila vášňou rozpálenú tvár. Nevládala som sa brániť, bol to vopred prehratý boj.
Neviem, ako som sa dotiahla vtedy domov. Bála som sa, čo len niekomu povedať svoju smutnú skúsenosť letného večera.Trýznivé a trúchlivé myšlienky ma poznačili a zviazali mi reč. Želala som si svoju smrť. Nakoniec somi si predsavzala, že nikomu nič nepoviem.
V striedavej nádeji a v očakávaní napokon ubehlo deväť ťažkých mesiacov ..Ale malý Karolko bol najkrajšám bábätkom. Je moje. Budem ho vychovávať, ako najlepšie viem.Budem mať pre koho žiť. Odchádzala som šťastná z nemocnice. A vôbec mi nevadilo, že som sama s dieťaťom. A teraz, Karolko už chodí do škôlky a ja si hľadám prácu. Potrebujem mu kúpiť tnové tenisky... Pomôžte mi, prosím Vás."- ďalšie smutné oči sledujú Ivana.

Nevďačná práca"- pomyslel si Ivan.
Každý deň tu stretáva príbeh, ktorý prináša život.
Aj tento bude patriť k tým, ktorým je potrebné venovať pozornosť v boji za ľudské práva, za lepšie podmienky žien s dôrazom na pracovný čas, plnenie práv spojených s materstvom a zosúladenie pracovného, rodinného a súkromného života.