Ako to bolo v jednej rozprávke

Som celkom pekná. Znie to možno namyslene, ale už dávno som sa naučila objektívne dívať nie len na svoje nedostatky, ale aj na svoje kvality. A tak som pekná. Čo s tým?
Okrem toho som aj nezamestnaná. Skončila som vysokú školu s vynikajúcimi výsledkami, odboru sa venujem aj vo voľnom čase, zaujímam sa o novinky, snažím sa rozširovať svoje vedomosti aj v iných smeroch a darí sa mi to. Som vzdelaná. Čo s tým?
Mala by sa začať jedna krásna rozprávka, ale...
Keď som si začala hľadať hneď po škole zamestnanie, rozprávke bol koniec. Zrazu som sa stretla s dvojakým prístupom - takmer doslovný citát jednej pracovníčky úradu práce: "K vzdelaniu sa radšej ani nepriznávajte, to Vás potom nikto nezamestná, pretože ste potenciálnou konkurentkou zamestnávateľa." Prístup číslo dva - takmer doslovný citát jedného z adeptov na môjho zamestnávateľa: "Jéééj, veď sa na ňu pozrite, taká pekná, dobre by u nás vyzerala!"
Čo mám k tomu dodať? Som pekná a vzdelaná - obidve tieto zdanlivé výhody sa stali v mojom ponímaní nadávkami. Nikto ma nezamestná, pretože by som mu mohla jedného pekného dňa vziať miesto a ten kto by ma aj zamestnal tak chce urobiť na základe môjho výzoru, nie pre moje kvality (preto som začala slovami "Som pekná", keďže naša spoločnosť na ženách iné kvality nenachádza a ani nehľadá). Odmietla som. Zachovala som si hrdosť, ale stále som nezamestnaná. Môžem si vybrať. Ženy v našom meste a okolí zarábajú najviac 300 eur. Nájom
1 -2 izbového bytu stojí od 200 eur a viac. Zo sto eur vyžiť? Áno, skúsila som, dá sa. Za hrozných podmienok, ale dá sa. Do konca života z ruky do úst po cudzích bytoch bez nádeje na zlepšenie. Odísť do iného mesta? Dá sa. Ale kým nájdem prácu z čoho budem žiť a kde bývať? A nenahovárajme si nič, v nijakom meste žena nezarobí dosť, aby mohla žiť samostatne. Plat muža je u nás cca 400 a viac eur. Takže je tu tretia možnosť - do konca života visieť na nejakom mužovi, byť od neho finančne závislá a nemať tak možnosť rozhodovať o svojom živote, alebo ho opustiť ak sa niečo medzi nami pokazí.
Z krásnej rozprávky je zrazu hororový príbeh. Na jednej strane hovoríme o diskriminácii,o týraných ženách a o tom, že zostávajú s tyranmi. Na druhej strane táto spoločnosť obrovskej väčšine žien nedáva ani možnosť žiť samostatný, nezávislý a plnohodnotný život. V momente, keď za nás zodpovednosť prestanú preberať rodičia, sme nútené nechať sa ovládať alebo pri najmenšom živiť niekým iným. Tak o akej slobode to hovoríme? O akých antidiskriminačných zákonoch? Môžete sa sťažovať a udať zamestnávateľa, že Vás diskriminuje, ale ako mu to dokážete? Všetci, ktorí to už skúsili - tak ženy ako aj muži - dobre vedia, že nie je nič jednoduchšie pre zamestnávateľa ako vymyslieť si dôvod, prečo Vy máte nižší plat ako neschopný kolega, prípadne skúste zamestnávateľovi dokázať, že Vás prijal, pretože dúfal aj v iný ako pracovno - právny vzťah. Každý deň bojujeme s veternými mlynmi. Buď podľahneme a prežijeme, alebo sa nevzdáme a zomrieme od hladu. Spoločnosť nás učí, ako byť dokonalými mužmi a dokonalými ženami, dokonalými zamestnancami, dokonalými rodičmi a deťmi, dokonalými partnermi...Ale akosi nás zabudla naučiť, ako sa aspoň snažiť byť dokonalými ľudskými bytosťami.
Takže som pekná,vzdelaná, nahnevaná a nezamestnaná. A nemám v pláne vzdať sa.