Koho je to treba vlastne integrovať? ... alebo zamyslenie sa nad realitou toľko ospevovanej integrácie ľudí s postihnutím

Spomínam si, ako som pred troma rokmi bojazlivo klikla na „odoslať“ pod textom e-mailu. E-mailu, v ktorom som sa prihlásila k dobrovoľníckemu asistovaniu na medzinárodnom letnom pobyte ľudí s mentálnym postihnutím. Priznávam sa, toto posledné potvrdenie mojej účasti na tábore ma stálo nemálo námahy vyvinutej k vedomému potláčaniu neistých otázok s ešte neistejšími odpoveďami: „Akí sú dospelí ľudia s mentálnym postihnutím? Ako sa mám k nim správať? Sú aj nebezpeční? Môže sa mne alebo im niečo stať? Je pravda, že sú agresívni? A čo ak nebudem vedieť ako s nimi komunikovať? O čom sa budeme baviť? A vôbec, dá sa s nimi „normálne“ porozprávať?“

Spleť otázok plná pochybností, no najmä STRACHU sa mi obsedantne, vo veľmi krátkych cykloch so stúpajúcou frekvenciou, vynárala do vedomia takmer dokonale priamoúmerne s odpočítavaním dní do začiatku rekondičného pobytu v Olomouci. V deň D, hoc zbalená a materiálne pripravená na 10 dní prežitia v prírodných podmienkach, no absolútne mentálne nevyzbrojená prežiť to, som si v „osudnom“ vlaku vytvorila definitívnu stratégiu riešenia. Ako to býva v časoch neistoty, stresu a frustrácie priklonila som sa k únikovej taktike- „Keby dačo v noci sa hrdinsky zbalím a prvým vlakom utečiem naspäť domov!“ Priznávam geniálna myšlienka, na ktorej sa dnes už len so spomienkami na krásnych a pravdepodobne môj ďalší život ovplyvňujúcich 10 dní s chuťou smejem.

Čoho som sa to vôbec obávala? Čo ma strašilo? Prečo som to celé vnímala tak zdesene?

Dnes si po troch rokoch od mojej, v podstate prvej skúsenosti s ľuďmi s mentálnym postihnutím, život bez týchto veselých, úprimných kamarátov neviem ani predstaviť. Som dobrovoľníčka pre OZ ZPMPvSR a tiež tu pracujem ako lektorka anglického jazyka a lektorka PC kurzu. Niekoľkokrát do týždňa stretám účastníkov kurzov, stali sa neoddeliteľnou súčasťou môjho sociálneho sveta.

Dá sa teda povedať, že nie v každom prípade ide nevyhnutne o inklúziu človeka s postihnutím do väčšinovej „normálnej“ spoločnosti, ale o integráciu opačného smeru. Táto vzhľadom na bežné chápanie pojmu, obrátená integrácia, je podľa mňa z hľadiska problematiky rušenia akýchsi neviditeľných a nami nie často explicitne vyslovovaných hraníc paralelných svetov vyjadrených dichotomickosťou „normálny-nenormálny“, nie veľmi reflektovaná. Snažíme sa v spoločenskom diskurze zdôrazňovať moderný koncept potreby prijímať ľudí s postihnutím do každodennej reality väčšinovej populácie. Pýtam sa však: „A kde sú títo ľudia teraz?“ Sú fyzicky neprítomní v „našom“ svete? Sú v inom priestore? A kto ich tam umiestnil? Nie sme my sami, „normálna spoločnosť“, pôvodcami a iniciátormi delenia sveta na dva fyzicky i sociálne oddelené spoločenstvá?

Tieto otázky mi už dlhšie znejú v hlave, často sa náhle vynárajú v električke cestou z pondelkového kurzu angličtiny. Spolu s Tomim, ktorého naše spoločné cestovanie nesmierne teší jeho, ako on hovorí, „kamarátsku dušičku“, trávime pol hodinku spoločného cestovania v družnom rozhovore a spomínaním na predchádzajúce letné pobyty. Počas tohto rozhovoru neraz vnímam spýtavé pohľady nezainteresovaných spolucestujúcich. Doslova cítim ich skúmavé prezeranie nás oboch, pomalé premeriavanie si našich fyzických proporcií ako akt vlastného uisťovania sa v, pre nich, nezvyčajnej situácii. V týchto okamihom mi vždy v hlave naskočí fantazijná predstava novinového výtlačku na prednej strane s čierno-bielou fotografiou mňa a Tomiho stojacich osamotene v paradoxne preplnenej električke s hyperbolizovanou absurdnou titulkou „Mimozemšťania medzi nami“. Naozaj, v situáciách keď dôjde k narušeniu, inak nepermeabilných, hraníc nášho „normálneho“ sveta, ľudia úkrokom vzad ustupujú, vzďaľujú sa od miesta „prieniku“ miesta narušenia bubliny normálnosti.

Nemyslím si však, že takéto situácie stretu dvoch paralelných svetov vnímajú samotní ľudia s určitým postihnutím. Aj napriek tomu, že oni sú tí zraniteľnejší, nevyhýbajú sa nám, naopak aktívne napádajú, nami umelo vytvorenú, bipolárnu kategorizáciu ľudí. Nie ľudia s hendikepom sa z dôvodu vlastného pocitu bezpečia vzďaľujú svetu „zdravých“, ale my ich z pocitu vlastného strachu odsúvame na „druhú koľaj“. Avšak kým my budeme vyhýbkou vlastnej neistoty preraďovať ľudí s postihnutím na inú životnú dráhu, naše cesty sa naozaj nestretnú. Myslím si preto, že riešenie vzniknutých a neustále pretrvávajúcich bariér naozaj spoločného sveta, zmazanie sociálne umelej dimenzie „zdravý-postihnutý“ máme v rukách my, ktorí ju zatiaľ vlastným pasívnym postojom posilňujeme. Netvrdím, že vedome samých seba staviame na pól „zdravý“ a ľudí s postihnutím cielene zatláčame k pólu „postihnutý“, avšak naša neochota čeliť strachu z neznámeho, túto nezmyselnú priepasť rozhodne nepremosťuje.

Tak ako som na začiatku zdôraznila vlastný STRACH z nepoznaného, na konci tejto časti úvahy chcem zdôrazniť ŠŤASTIE z poznaného. Jediným kliknutím na „Odoslať“ som sa z akéhosi sterilného sociálneho sveta „zdravých“ dostala za jeho hranice, ktoré neochudobňovali možnosti len tých na druhej strane nami prísne stráženej línie, ale ochudobňovali predovšetkým mňa. Vlastný iracionálny strach mi nedovolil duševne zbohatnúť. Dnes, však našťastie do môjho sveta už bežne premávajú aj vlaky s cestujúcimi s mentálnym postihnutím a je len na mne aby som výhybky postupne odstraňovala aj vlakom s cestujúcimi s inými ťažkosťami.