Diskriminácia z dôvodu veku: Prípad Palacios

V prípade Palacios [1] sa Súdny dvor EÚ zaoberal zákazom diskriminácie na základe veku. V rozsudku spresnil podmienky, za ktorých môžu členské štáty stanoviť odôvodnené rozdielne zaobchádzanie na základe veku v zmysle smernice, ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (2000/78/ES, ďalej len „rámcová smernica“).

Rámcová smernica zakazuje akúkoľvek (priamu alebo nepriamu) diskrimináciu v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva a viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. V súvislosti s vekom však za určitých okolností pripúšťa odôvodnené rozdielne zaobchádzanie. Podľa čl. 6 ods. 1 rámcovej smernice môžu členské štáty stanoviť, že „rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak […] sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné“. [2]

Španielska právna úprava z roku 2005 upravujúca ustanovenia kolektívnych zmlúv obsahovala dva rôzne režimy na povinný odchod do dôchodku – vo veku 65 rokov. Kolektívne zmluvy, ktoré boli uzavreté po nadobudnutí účinnosti tejto právnej úpravy, mohli obsahovať ustanovenia upravujúce skončenie pracovného pomeru zamestnancov/kýň (ktorí/é dosiahli vekovú hranicu na odchod do dôchodku a spĺňali všetky ostatné kritériá nároku na poberanie starobného dôchodku v zmysle právnej úpravy sociálneho zabezpečenia) iba za podmienok, že takéto opatrenie muselo byť spojené s cieľmi, ktoré sú v súlade s politikou zamestnanosti. Naopak v prípade kolektívnych zmlúv uzavretých pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy jediné prechodné ustanovenie neobsahovalo žiadnu zmienku o sledovaní cieľa týkajúceho sa politiky zamestnanosti.

Pán Palacios de la Villa pracoval ako organizačný riaditeľ pre firmu Cortefiel. Listom mu firma Cortefiel oznámila automatické skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že dosiahol vek povinného odchodu do dôchodku stanovený v kolektívnej zmluve a zároveň ku dňu oznámenia dovŕšil obdobie výkonu práce potrebné na poberanie starobného dôchodku zo systému sociálneho zabezpečenia vo výške 100 % svojho vymeriavacieho základu. Kolektívna zmluva bola uzatvorená pred nadobudnutím predmetnej právnej úpravy, a teda sa na ňu vzťahovalo jediné prechodné ustanovenie zákona.

Pán Palacios de la Villa sa domnieval, že uvedené oznámenie znamená jeho prepustenie a považoval opatrenie, ktoré sa voči nemu použilo, za porušujúce jeho základné práva – najmä práva nebyť diskriminovaný z dôvodu veku, keďže uvedené opatrenie sa opiera len o okolnosť, že dosiahol vek 65 rokov. Obrátil sa na vnútroštátny súd (Juzgado de lo Social n° 33 de Madrid), ktorý konanie prerušil a položil Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok, týkajúcich sa výkladu rámcovej smernice.

Súdny dvor uviedol, že smernica nezasahuje do právomoci členských štátov určiť vek odchodu do dôchodku a nijako nebráni uplatňovaniu tejto smernice na vnútroštátne opatrenia, ktoré upravujú podmienky skončenia pracovného pomeru pri dosiahnutí takto stanoveného veku odchodu do dôchodku. Španielska vnútroštátna právna úprava však ovplyvňuje dĺžku pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, ako aj výkon profesijnej činnosti zamestnanca/kyne, keďže bráni jeho/jej budúcej účasti na aktívnom živote. Takáto právna úprava teda stanovuje pravidlá vo vzťahu k „podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane prepúšťania a odmeňovania“ v zmysle rámcovej smernice [3], a teda patrí do jej pôsobnosti.

Podľa Súdneho dvora skutočnosť, že dosiahnutie určitého veku odchodu do dôchodku má za následok automatické skončenie pracovného pomeru zamestnanca/kyne, sa musí považovať za priame stanovenie nepriaznivejšieho zaobchádzania so zamestnancami/kyňami, ktorí/é dosiahli tento vek, v porovnaní so všetkými ostatnými zárobkovo činnými osobami. Taká právna úprava teda zavádza rozdielne zaobchádzanie založené na veku, na ktoré sa smernica o rovnosti zaobchádzania vzťahuje.

Na druhej strane však Súdny dvor skúmal, či také nerovnosti predstavujú diskrimináciu zakázanú touto smernicou, alebo ide o odôvodnené rozdielne zaobchádzanie prípustné podľa čl. 6 ods. 1 rámcovej smernice.

Ako bolo zdôraznené, jediné prechodné ustanovenie v španielskej právnej úprave bolo prijaté na podnet sociálnych partnerov ako súčasť vnútroštátnej politiky, ktorej cieľom je podpora prístupu k zamestnaniu prostredníctvom jeho lepšieho rozdelenia medzi generácie. Aj keď uvedené ustanovenie formálne neodkazovalo na žiadny takýto oprávnený cieľ a aj keď presnosť právnej úpravy vo vymedzení cieľa chýbala, neznamená to, že takáto právna úprava by nemohla byť odôvodnená. Ak presnosť vymedzenia cieľa chýba, je podľa Súdneho dvora nevyhnutné, aby iné okolnosti, ktoré vychádzajú zo všeobecného kontextu dotknutého opatrenia, umožňovali identifikáciu cieľa, čo sa týka jeho oprávnenosti, ako aj primeranosti a nevyhnutnosti prostriedkov použitých na dosiahnutie tohto cieľa. Podľa španielskeho zákonodarcu táto úprava mala smerovať k regulácii vnútroštátneho trhu práce najmä na účely potláčania nezamestnanosti. Práve podpora vysokej úrovne zamestnanosti tvorí jeden z cieľov, ktorý sleduje aj Európska únia.

V súvislosti s primeranosťou a nevyhnutnosťou prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa sa Súdny dvor vyjadril, že za súčasného stavu práva Spoločenstva členské štáty disponujú širokým rámcom voľnej úvahy nielen pri výbere sledovania určeného cieľa v oblasti sociálnej politiky a politiky zamestnanosti, ale aj pri definovaní opatrení, ktorými ho môžu uskutočniť. Je teda úlohou príslušných orgánov členských štátov, aby našli spravodlivú rovnováhu medzi rozličnými prítomnými záujmami. Treba však dbať na to, aby vnútroštátne opatrenia stanovené v tomto kontexte nešli nad rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje dotknutý členský štát.

Podľa Súdneho dvora na základe vyššie uvedených zdôvodnení nebolo možné predmetné opatrenie považovať za nadmerne zasahujúce do oprávnených požiadaviek zamestnancov/kýň, ktorí/é povinne odišli do dôchodku z dôvodu, že dosiahli stanovenú vekovú hranicu, pokiaľ sa relevantná právna úprava neopiera iba o určený vek, ale rovnako berie do úvahy okolnosť, že dotknuté osoby poberajú po skončení svojej profesionálnej kariéry finančnú náhradu v podobe priznaného starobného dôchodku, ako ho stanovuje španielsky režim, ktorého výšku nemožno považovať za neprimeranú. Preto Súdny dvor usúdil, že taká právna úprava je zlučiteľná s požiadavkami rámcovej smernice.
 

Pozn.:

[1] C 411/05 Félix Palacios de la Villa proti Cortefiel Servicios SA (2007)

[2] Pozri č. 6 smernice 2000/78, ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec pre rovné zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní

[3] Čl. 3 ods. 3 smernice 2000/78/ES